Nevyhnutná zbytočnosť

• By Rady
• 29. decembra 2016
• 2 komentáre

Z času na čas sa pristihnem pri úvahách či mi môj splnený štvorkolesový sen, momentálne dlhodobo zaparkovaný v garáži stojí za všetky doteraz prežité starosti a investované peniaze. Cesta, na ktorú som sa vydal (lepšie povedané rozhodnutie kúpiť 30-ročné športové auto bez akéhokoľvek praktického využitia, v ktorom väčšina tradične zmýšľajúcich ľudí vidí len bezodnú studňu na peniaze a zbytočne okupované miesto v garáži, na úkor čoho denne využívané auto musí stáť von) má svoj pôvod už v mojom útlom detstve. Pravdepodobne vtedy som prvýkrát prepadol oblým tvarom a bočnej siluete so zvažujúcou sa strechou jedného kúska z mojej zbierky angličákov.

Keď moje prvé úspechy v škole znamenali, že písmená v autokatalógoch, v ktorých som už dávno predtým s obľubou listoval začali dávať zmysel, dozvedel som sa, že môj obľúbený angličák sa kdesi v nemeckom meste Stuttgart vyrába v skutočnej veľkosti a jeho celé meno je Porsche 911 Carrera. Možnosť prvýkrát vidieť 911-ku naživo som mal počas letnej dovolenky s rodičmi na ostrove Elba. Pre mňa to bol ďalší zlomový bod. Dodnes si pamätám tú nablýskanú striebornú. Každý večer tam to auto stálo a ja som sa od neho nevedel odtrhnúť vždy, keď sme šli okolo. Keď som sa o niekoľko rokov neskôr na autosalóne v Brne prvýkrát posadil na sedadlo vodiča Boxsteru S (vtedy čerstvo predstavenej 987), už pre mňa nebolo cesty späť. Vedel som, že toto je niečo, čo raz musím mať. Držal som v rukách volant a hovoril si, že raz bude moje. Začala sa éra sledovania inzerátov a zhromažďovania všemožných informácií o každom jednom type. Čo sa dá kúpiť a za koľko? Hľadal som model, čo najbližšie k mojím predstavám o dokonalom športovom aute. Videl som sa v Carrere RS 2,7 ročník ´73, v 964 Turbo a v ďalších výnimočných kúskoch. Keď sa začalo ukazovať, že ich majiteľom budem nanajvýš v PC hre Need For Speed Porsche 2000 rozhodol som sa, že musím nájsť reálnejšiu cestu k vlastníctvu vysnívaného auta.

Zhruba v tom čase som náhodne narazil na jednu zanedbanú 924-ku, smutne odstavenú na dvore bez registračných značiek a známky toho, že by ju niekto používal. V hlave som mal otázku, ako niekto môže dopustiť, aby takto skončilo auto legendárnej značky. Dovtedy som zrejme pod vplyvom všetkých tých kecov o „nepravom Porsche“ s motorom uloženým vpredu nevenoval týmto autám pozornosť, akú by si zaslúžili. Páčil sa mi dizajn s vyklápacími svetlami, cenová dostupnosť a práve aj fakt, že Porsche porušilo všetky svoje zaužívané princípy som od jedného momentu začal vidieť skôr ako pozitívum a bolo rozhodnuté. Toto bude moja cesta k Porsche, ktorá vyústila až do kúpy žltej 944-ky vo verzii Turbo. Vo svojej podstate som náročný a večne nespokojný človek, čo mi život práve neuľahčuje. Inak tomu nebolo ani pri kúpe auta. Dlhé večery strávené zvažovaním najlepšej možnosti a prezeraním dookola stále tých istých fotiek v inzeráte. Nemalo servisnú históriu ani pôvodný lak. Bol som sa naň pozrieť. Naživo vyzeralo dobre, zachovalo, jazda prebehla v poriadku. Kúpiť alebo nechať tak? Čakať na ďalší inzerát, ktorý ani nemusí v rámci veľmi obmedzenej ponuky na Slovensku prísť? Rozhodol som sa ísť do toho. Vytočil som číslo majiteľa a povedal mu, že teda kupujem.

Jedno skoré pondelkové ráno som nasadol na vlak dúfajúc, že sa zo sna nestane nočná mora. Časom sa ukázalo, že je jedným aj druhým. Na to každý majiteľ veterána príde až vtedy, keď sa raz pozrie pod auto a vidí tam mláčku zatiaľ neurčitej kvapaliny a pri každom novom, dovtedy neznámom zvuku vychádzajúcom odniekiaľ z útrob auta, o ktorom len vie, že by nemal byť počuť. Poobede toho dňa som sa vracal domov na svojom vlastnom Porsche. Cesta dlhá 160 km prebehla bez problémov. Prvé dni po kúpe, keď som auto v garáži začal dôsledne kontrolovať sa ukázalo, čo všetko mi pri prvej obhliadke uniklo. Najskôr ma z toho teda pekne bolela hlava. Mysľou som bol pri mnohociferných účtoch za náhradné diely a opravy, s ktorými som sa toľkokrát stretol na internetových diskusiách a vždy pred nimi zakrýval oči. To sa mne stať nemôže. Veď nekúpim prvé auto, čo nájdem. Niečo som si už o 944-kách zistil a viem na čo sa zamerať. Blbosť.

Ako šiel čas, tak sa mi moje auto pod kožu dostávalo čoraz viac. Začala sa mi páčiť jeho žltá farba, o ktorej som od začiatku hovoril len to, že ju zmením na pôvodnú tmavomodrú metalízu. S každým novoobjaveným nedostatkom som ho chcel viac a viac zrenovovať, dať ho do poriadku a ono sa mi za to začalo odmeňovať zážitkami, o ktoré by som bol v prípade jeho nekúpenia ukrátený. A práve v tom spočíva tá najväčšia hodnota toho auta. Výlety s jednou slečnou počas letných večerov, cesta naprieč Českom na Porsche zraz, vymetanie zákrut na Šturci, fotenie a nakrúcanie klubových videí, spoznávanie nových ľudí a mnoho ďalšieho.

To auto robí radosť už len tým, že je tam, keď otvorím garáž. Nastúpim, otočím kľúčom a po trochu ťažkopádnom štarte ožijú jeho 4 valce. Nechám ich, nech sa trochu zohrejú. Vycúvam na ulicu a schopnosti 30-ročného auta sa môžu ešte aj dnes naplno prejaviť. Spôsob akým prechádza sériou zákrut ma nikdy neomrzí. Predok ide presne tam, kam zatočím volantom aj pri prudkých zmenách smeru. Veľká škoda, že Porsche od koncepcie transaxle upustilo. Riadenie je na športové auto trochu pomalé, ale presné, komunikatívne a s dobrým odporom. Aj pri rýchlosti ďaleko za hranicou toho, čo je u nás legálne si krajinou plachtí stabilne, bez náznaku nervozity. Hmotnosť je prijateľných 1350 kg. Vyváženie a nastavenie podvozku je geniálne. Podvozok je tvrdý, ale nie tak, že z vás na zlej ceste totálne vymláti dušu. V nízkych otáčkach motor svojou silou neočarí, ale to sa rýchlo zmení po stlačení plynu až na podlahu, keď ručička otáčkomera prekročí hranicu 3000 ot./min. a turbodúchadlo je v plnom zábere. Na takto veľký 4-valec (2,5 litra) má veľmi kultivovaný chod. Po oboch jeho stranách sú vyvažovacie hriadele tlmiace vibrácie. V interiéri ho počuť len minimálne, pri normálnej jazde. Autu to dodáva charakter GT-čka a na dlhé cesty je naozaj veľmi pohodlné. Prispieva tomu ešte aj na súčasnú dobu slušná výbava (samozrejme nie v zmysle stop-start systému a dotykových displejov, ale to, čo vodič naozaj potrebuje) a hlavne perfektne tvarované sedadlá. Vodičove je elektricky výškovo nastaviteľné a vyhrievané. Hoci nerád riešim spotrebu, veď koho zaujíma pri takomto type auta, spomeniem, že pri pokojnej jazde sa drží na prijateľných hodnotách, tak aj peňaženka pri častom jazdení trpí len primerane.

Keď zase raz budem mať pochybnosti o tom, či vlastníctvo tohto auta je pre mňa naozaj takým prínosom, spomeniem si na niečo z vyššie napísaného (určite nie na príhodu, keď som si už začínal predstavovať ako zháňam novú prevodovku) a odpoveď je jasná. Pokiaľ má niekto z vás rovnakú dilemu a obavy z kúpy pre vás výnimočného auta, ako som mal ja, choďte do toho. Život je krátky na to, aby sme jazdili v nudných autách.

Pavel